Téma: TÉMA ČÍSLA

Synkopa

Peter Mitro

Synkopa je príznakom širokého spektra ochorení, s ktorým sa stretávajú všeobecní lekári i špecialisti
rôznych medicínskych odborov. Aj keď značná časť pacientov (predovšetkým so zriedkavými epizódami
synkopy) lekársku pomoc vôbec nevyhľadá, ide o častý klinický problém.
Interpretácia závažnosti synkopy ako príznaku je neľahká. Vo väčšine prípadov (a to bez ohľadu na vek) je synkopa príznakom prechodných
odchýlok vo fyziologickej reflexnej regulácii krvného tlaku a pulzovej frekvencie. Tieto tzv. reflexné synkopy sú prognosticky
benígne. Liečba týchto stavov je fakultatívna a vyplýva zo stupňa zhoršenia kvality života pacienta. Treba však zdôrazniť, že často
recidivujúce reflexné a ortostatické synkopy síce pacienta neohrozujú na živote, môžu však významným spôsobom zhoršovať jeho
kvalitu života a profesionálne uplatnenie.
Na opačnom póle spektra sa nachádzajú síce zriedkavejšie, ale prognosticky o to závažnejšie prípady arytmogénnej synkopy a synkopy
pri štrukturálnom postihnutí srdca. V týchto prípadoch je synkopu nutné vnímať ako predzvesť hroziacej náhlej srdcovej smrti.
Adekvátna terapia pacienta je nutná a nesprávne alebo oneskorené stanovenie diagnózy môže mať fatálne dôsledky.
Odlíšenie týchto diametrálne odlišných situácií je aj dnes, v čase sofistikovaných vyšetrovacích metód, skutočným klinickým umením,
ktoré stále čerpá predovšetkým z anamnézy, fyzikálneho vyšetrenia a zhodnotenia elektrokardiogramu. Snaha o etiologickú
diagnostiku synkopy pritom môže zvádzať k aplikácii všetkých dostupných vyšetrovacích metód. Údaje z medzinárodných registrov
poukazujú na to, že súčasná klinická prax je charakteristická často nadmerným a neselektívnym využitím diagnostických metodík, nezriedka
v rozpore s platnými odporúčaniami, čo vedie k záťaži pacienta, zdravotníckeho personálu i ekonomických zdrojov.
Diagnostické stratégie sa pritom neustále vyvíjajú. Diagnostický postup sa riadi odhadom rizika náhleho úmrtia pacienta. Súčasným
trendom u pacientov s predpokladanou arytmiou a nízkym rizikom náhleho úmrtia je využite dlhodobého monitorovania EKG pomocou
implantovateľných rekordérov. Význam invazívneho elektrofyziologického vyšetrenia najmä pri diagnostike bradykardických
synkop sa zmenšuje. Intenzívne sa skúma prínos vytvárania špecializovaných centier pre diagnostiku a liečbu synkopy (syncope units).
Aj keď synkopa predstavuje multidisciplinárny problém, je postavenie kardiológa v diagnostike a liečbe pacienta kľúčové. Vyplýva
to zo skutočnosti, že práve kardiológ disponuje najširším armamentáriom diagnostických i terapeutických možností, ako aj zo skutočnosti,
že prognosticky najzávažnejšie formy synkopy sú práve kardiálnej etiológie.
V rámci multidisciplinárneho prístupu je dôležitá spolupráca s ostatnými špecialistami, predovšetkým pri odlíšení synkopy a epilepsie,
ktorá je v diagnosticko-terapeutickej kompetencii neurológa. Toto odlíšenie nie je vždy ľahké. V nejasných prípadoch je pri
rozhodovaní, či zveriť úvodnú diagnostiku neurológovi alebo kardiológovi, potrebné zohľadniť skutočnosť, že oneskorená diagnóza
epilepsie nie je spojená so zásadným zvýšením rizika náhleho úmrtia. Opak je ale pravdou u niektorých foriem synkopálnych stavov,
predovšetkým v prípade malígnych arytmií.
Verím, že čitatelia tohto čísla Kardiológie pre prax nájdu v sérii článkov na tému Synkopa viacero podnetov na zamyslenie ako aj
niekoľko užitočných tipov pre svoju vlastnú klinickú prax.